Usmievam sa, v poslednej dobe pomenej, ale inak sa usmievam. Dalo by sa povedať, že je moj podpis. Môj prirodzený výraz. Dnes večer sa našiel ďalší dobrý človek. Janko mi urobil z večera pôžitok, zložil mi starosvetské komplimenty a ja som si spomenula na to, že dobrí ľudia ešte žijú. Domči som sľúbila, že sa s tebou podelím o príbeh jej otca. Je to príbeh celkom obyčajný, trošku poučný a hlavne krátky, takže si ho stihneš prečítať ešte predtým, než sa uložíš na predpracovný spánok. pokračovanie článku
Nikdy sme nikomu v rodine nebránili, aby šiel za svojim snom, aby miloval toho, koho si vybral. Viem, že moja babka mi to niekoľkokrát povedala, že nikomu nebránila, aby sa „pobral“. Pravdou je, že niekedy nemala veľmi na výber. Mama spomínala, že si z nej robili žarty, keď randila s otcom. Pýtali sa jej, či má na dvore dosť veľkú kopu hnoja. Nikto o ňom netvrdil, že záletník (či niečo horšie), nikto si o ňom nevymýšľal klebety. Viem si dokonca predstaviť, že sa rodičom aj trošku uľavilo, že neostane na ocot. No stalo sa, že jednému členovi našej rodiny toto nebolo dopriate... a takto sme prišli o pokoj v rodine, ktorá už aj tak dosť trpela stratou. pokračovanie článku
Milka napísala, že má rada jeseň, ale nie také "pľuhavstvo". Okrem toho, že som už dlho nepočula toto slovo, zistila som, že je skutočne tu. Obdobie, ktoré mi dáva pocítiť, že žijem. Viem, že ju milujem úprimnou láskou. Dokonca si od nej nechám robiť zle. Odpustím jej malé prehrešky, keď mi postrapatí vlasy alebo spôsobí, že v aute ráno prikúrim, aj to, že mi už nestačí sveter. Na ulici ma prepadáva pocit, že by som mohla byť čímkoľvek, práve v tej chvíli. Predávať zmrzlinu stočenú do špirály, spievať s fontánou alebo zabehnúť maratón. Vždy od septembra do obdobia prvého snehu verím na zázraky. Červený západ slnka mi pripomína, čo som stratila a pomaly si zvykám na šero, do ktorého sa zobúdzam. pokračovanie článku
Predstavila som sa do telefónu, ako sa patrí. Slušne a zrozumiteľne som povedala "Dobrý deň, požičovňa vzducholodí." Mama na druhej strane vyprskla a s predstieraným hnevom v hlase zakričí do sluchátka "Miricaaaaa". Viem, že volá kvôli tej istej veci ako každý piatok. A tak jej poslušne hlásim čas príchodu domov a bez toho, aby sa opýtala, jej rovno poviem, že dózy som zabudla v kuchyni. "Nič nové," odpovie a potom si už nemusíme hovoriť nič. pokračovanie článku
Sobota bola vždy o tom. V tej najjednoduchšej práčke tej doby sa v kúte mlelo prádlo s prachom na pranie. Celá pivnica bola zaprataná farebnými lavórmi a detskými vaničkami. Bol to čas farebných gumených čižiem a rozmočených rúk. pokračovanie článku
Ach jaj, zase tá moja naivita. Človek by si myslel, že na takej skazenej stránke v tej konkrétnej miestnosti nájde človek iba tých konkrétnych ľudí, skúsených v danej veci a pripravených na... ok proste pripravených. Pre potreby tohto príbehu budeme jeho volať Pasat a ju volajme tak kamarátsky Nika. pokračovanie článku
Na auto, na mužov, na kolegov, na lásku, na manželov a manželky svojich detí a na sladký melón musí mať človek jednoducho šťastie (alebo musí vedieť ako hľadať). Už je tomu tak. Neviem do akého štádia som sa to dostala, ale na konečný koniec sa jedno auto, ktoré ma chcelo našlo. Teda... ono ešte nevedelo, že bude práve moje. Prezrieravo som ostala 120 km v bezpečnej vzdialenosti, aby sa náhodou nezľaklo. Ženy by fakt nemali písať o takých veciach a hlavne sa do takých vecí starať. A preto som to nechala na mužov. pokračovanie článku
Človek (napríklad taký naivný ako ja) by si myslel, že kupovať auto bude zábava. Malo to byť vzrušujúce obdobie, ktoré sa končí obrazom mňa, ako s búšiacim srdcom na dialnici sledujem ako sa ručička posúva od stovky vyššie. Povedali mi, že si mám urobiť "prieskum". Aj som tak začala. Začala som si klikať autobazár za autobazárom, prečítala som hádam všetky články o tom, ako kúpiť jazdenku. Vyklikala som zoznamy málo a veľa kazivých modelov. Dozvedela som sa, ktoré značky nemajú pozinkované plechy. Dokonca viem, po koľkých kilometroch sa menia rozvody. Ó áno viem to! Aj o dieslových, aj o benzínových motoroch. pokračovanie článku
V piatok sa obyčajne z práce neponáhľam. Stačí, ak prídem domov na večeru. Niekedy mám po celom týždni chuť vyškriabať sa na kopec a zakričať. Nič konkrétne... iba tak si kričať. Naši na to majú iný recept. Rovnako dobre sa pri tom ventiluje a hlavne zabúda. Niekedy aj s trvalým efektom. Napriek definitíve času, ktorý plynie bez ohľadu na to, ako veľmi ho chceme zastaviť alebo zrýchliť. Čím viac toho je, tým viac ma to láka do teplej postele. Dokonca aj vtedy, keď... Našťastie soboty stále patria iba mne. Začína sa to tým, že sa desím obzrieť za seba, pretože by som videla to, ako môj otec poskakuje z konára na konár ako veveričiak Riško. pokračovanie článku
Na peróne pred vagónom zvykne v nočom šere postávať sprievodca. Skontroluje mi lístok a povie mi, ktoré kupé je moje. Cestujem lôžkovým vozňom. Nesťažujem sa na spolucestujúcich, netlačím sa v uličke ani sa nedesím cesty na toaletu. Samozrejme, občas to nadhadzuje, trasie, dokonca celkom nepríjemne. Raz je vzduch z klimatizácie studený a inokedy horúci a suchý. Stáva sa, že malé dieťa preplače celú noc alebo vo vedľajšom kupé nejaký chlap chystá drevo na zimu pre celú dedinu. Ale teraz nedávno ma sprievodca poslal rovno do vlaku: Len choďte, nech vám skonroluje mladý pánko lískok. Máte to potvrdené? Mladý pánko mal rukáv previazaný žltou stuhou. pokračovanie článku
Je to iba obyčajný pondelok, piatok... Stane sa to možno dvakrát do roka. Stane sa, že prestávam byť rozumná a realistická, lebo sa prichytím pri tom, že moje sny sa nenapĺňajú. Uvedomím si, že nerobím nič z toho, čo som si naplánovala v detskej izbe. Domča mi zvykne hovoriť, že na mne obdivuje to, ako dokážem myslieť realisticky a logicky. Vždy ma to zarazí, dokonca to vnímam ako svoju zlú vlastnosť. Ako keď poznáš sám seba a vieš, aké máš silné a slabé stránky a zrazu niekto vyzdvihne to, čo si na sebe vážiš najmenej. Boris povedal, že to z nás vypáli krematórium alebo to z nás vyťahá zem. Ale čo ak to z nás ťahajú aj ľudia... kolegovia v práci, neochotné predavačky a zlí lekári. pokračovanie článku
Nemusela hovoriť nič. Stačilo, že vošla a usmiala sa. Všetci sa automaticky pozreli, či už je niečo vidieť. Nikto jej nič iné nepovedal. Ženy k nej pristúpili a chytili ju za ruky. Usmievali sa a chlapi sa pochlapsky vytratili, aby si náhodou niekto nevšimol, že myslia na to isté. Že si pamätajú tú vôňu a nežné city, ktoré sa v nich vtedy objavili, schovali za monitory počítačov a pár poznámok na lepivých lístkoch. pokračovanie článku
Niekedy, keď otváram sklíčko so zaváraninou uvažujem, či sa o to mám pokúšať sama alebo ho mám radšej rovno zaniesť silnému mužovi. Myslím na to odvtedy, čo mi jedna múdra žena povedala, že muža musíš každý deň pochváliť, položiť mu jednu otázku a požiadať ho o pomoc. Viem, že tým nemyslela, nič veľké. Mala na mysli práve tieto každodenné maličkosti. Lebo napriek emancipácii a napriek modernosti súčasnej doby, stále je nám najlepšie a cítime sa najbezpečnejšie práve vtedy, keď je všetko ako má byť. Keď sa Vianoce začínajú adventom a keď je rodina úplná. Keď muži dolievajú olej do motora a ženy ukladajú na stôl sviatočné koláče. pokračovanie článku
Oci, mi povedz aj láv jú. Oci, veď mi to povedz. Budeme jak Američania. Alebo sa ma opýtaj, že hau ár jú. Tak jak mi Tom hovorí, helou! Oco si posunie okuliare bližšie ku koncu nosa, pozrie sa na mamu a povie jej niečo ako: už mi daj totu kávu. Ale naša mamka sa nikdy nenechá len tak vyviesť z témy, kým nie je vyčerpaná. Vždy sa pustí do niekoho iného. Do mňa samozrejme zapára so svadbou. Mirka, kedy sa vydáš? Ja to už musím vedieť, žeby som vedela, koľko musím šporiť. Ten tvoj kamarát si ťa chce zobrať? Opýtaj sa ho... pokračovanie článku
Sadla si vedľa mňa, keď som sa unavená a zamyslená vracala domov. Povedala mi, aby som si dala do uší "Annu", vraj potom nebudem myslieť na hlúposti. Tak som začala rozmotávať sluchátka a ona mi rozprávala o tom, že chalani idú z posilky, a preto to okolo "kruhu" tak dobre vonia. Pritiahla som si šál bližšie ku krku a zahľadela som sa na leskú bundu, ktorej spod kapucne vykúkal ošúchaný šilt. Pod pazuchou držala mikinu, ktorej na ramene vysela taška. Mikina sa jemne potácala, šírila okolo seba cigaretový dym a štipľavý zápach potu. pokračovanie článku
Vravela som Katke, že keď som šla ráno do práce, vietor mi fúkal do vlasov predčasne farebné listy z okolitých topoľov. Možno videl, že som kráčala s hlavou plnou otázok a chcel mi povedať, že je na to ešte priskoro. Tak som pristúpila na jeho hru. Zdvihla som pohľad až k najvyšším konárom a sledovala som lístie, ktoré v jemným piruetkách zavievalo k mojim vlasom. Vtedy som pochopila, že všetky moje smútky, starosti i radosti sa znásobujú práve pre ňu. Pre dámu, ktorá nás navštívi iba raz za rok. Jej oči sú modré a oblaky na jej čele vyzerajú ako z Picassových obrazov. Z jej dychu, čo mi necháva na tvári mi krv v žilách prúdi do všetkých letom zabudnutých miest a ja zrazu cítim všetko omnoho silnejšie. Každé slovo vážim a do klepotu opätkov si pospevujem Cohena. Všetko sa zdá zrazu jasné. Aj úvahy o šťastí sú nalinajkované melancholicky. Asi musíme na ceste za šťastím stratiť všetky očakávania a vlastné predstavy. Lebo to, čo pre nás osud pripravil, sme nikdy nečali. pokračovanie článku
V zamatovej krabičke mám odložený šperk, ktorý mi teta Marienka darovala ráno po svadbe. Je na jemnučkej retiazke a vyzerá ako keby ho klenotník vyrobil pohládzaním. Viem, že sa stane jedným z krabičkových darov. Sú to tie vzácne veci, ktoré pre mňa znamenajú toľko, že sa ich bojím nosiť. Od babky Doris, som dostala náušice zabalené v papierovom obrúsku. Mala obrovský dom, 4 manželov a čínske misky so sladkosťami. Náušnice, čo mi darovala, som si pritláčala tak pevne, až mi od nich úplne zčervenali uši. A potom som raz otvorila krabičku a kamienok bol vypadnutý. Neskôr v ten deň mi hlas v telefóne oznámil, že babka navždy odišla. pokračovanie článku
Nemali by nám chýbať. Mali by sme si ich užívať na všetky spôsoby a uvedomovať si, že pre niekoho môžu byť darom. pokračovanie článku
Zhrbený muž kľačal pred krížom a prosil Boha, aby ho zbavil utrpení tohto sveta. Mal na sebe oblek. Starý, zelený, páchnuci po ztuchline starých skríň. Opieral sa o obitú palicu, vyšúchanú jeho vlastnými rukami. Guma na konci jeho palice bola zpolovice ohlodaná. Nič, čo by malo mať svetský význam som u neho nenašla. Sadla som si obďaleč a počúvala, čo mu hovorí a rozmýšľala som, či ho počuje. pokračovanie článku
Môj dedo stašne podvázdal pri kartách, teda, ešte stále to robí, len už tak často nehráme karty. Dokázal vyťahovať žolíkov z rukáva, pozeral sa mi do kariet, keď som nedávala pozor pri sedme a zásadne zlepoval karty, aby sme mu nabili menej bodov, keď sme "písali". Ja som nevedela prehrávať, vlastne ani teraz to neviem, ale už tak často nehráme karty. Vtedy to bola čistá beznádej, teraz sa už viem na svojom nešťastí v hre pousmiať, lebo verím, že mám šťastie inde. Vždy sa to začalo keď si dedo pomädlil ruky na váľande v kuchyni a povedal: ta možeme zabavic. Vonku zvyklo husto snežiť a z lesa sa občas ozvalo zlovesté zavíjanie. Vytiahli sme karty, zápisník, nožom sme ostrúhali ceruzku a posadali si okolo stola. V piecke horel oheň a občas bolo tak horúco, že sme museli na pár sekúnd vpustiť do kuchyne ľadový vzduch. Na jar sme sedávali vonku. Naháňali sme sliepky do kurína, húsky naháňali nás a prasiatka v chlieviku spokojne odfukovali po bohatej večeri. Na sviatky sme čakali kvôli šunke. Bolo to v čase, kedy nebolo všetko po celý rok. Šunka visela na pôjde a provokovala svojou vôňou do Bielej soboty. Vtedy sa zvesila z háku... konečne! pokračovanie článku
Sme katolíci a katolícka cirkev už 2000 rokov trvá, zostáva a mení sa iba minimálne. Ale pred pár dňami nám ktosi dôležitý z farského úradu povedal: "To, čo trvalo 50 rokov, už nemôže byť dobré." Že to práve vyšlo od nich... Od tých, ktorí by si mali tradície vážiť nadovšetko. Takže znovu sa niečo zmení. Po sklamaní z polnočnej omše, sa čudujeme ďalej. Nebudeme kráčať ráno s košíkom na omšu a posviacku jedál. Nebudeme spievať ráno na našej milovanej Kalvárii a dívať sa ako slnko postupne stúpa. Nie. To, čo bolo 50 rokov dobré už dobré byť nemôže. Najhoršie na tom je, že všetci sa na to pamätajú. Na to, ako sme skoro ráno kráčali na kopec s výhľadom. Muži mali so sebou v striebornej ploskačke kvapku domácej, ktorou si pripili na ďalší dobrý rok. Potom ako prestali pestovať úrodu, pripíjali si aj tak ;). Ženy postávali s košíkmi a nechali sa pokropiť svätenou vodou. Po tom, ako všetko skončilo ponáhľali sme sa domov. Kto prvý prišiel, tam bola v tom roku prvá žatva. Boli to milióny drobností a možno sme spohodlnenli. Boli sme zvyknutí na čas, na miesto, na ľudí. No tento rok to bude inak. Lebo to predsa nemôže byť tak, ako kedysi... Ale prečo? pokračovanie článku
Rok sa prelomil do tretieho mesiaca. Zistila som to pred pár dňami, keď som znovu nesprávne napísala dátum. Sľubovala som si, že tento rok bude iný ako ten pred ním. Plánovala som zmeniť svoj život tak, aby bol niekto spokojný. Nevedela som síce, kto ten "niekto" je, čo sa mu na mojom živote nepáči a čo mi na ňom chce zmeniť, ale mala som neodbytný pocit, že toho robím málo a že mi niečo chýba. Ale po tom všetkom, čo sa v poslednej dobe stalo a po tom, čo som sa ani po týždni nevystrábila z chrípky som si povedala, že nebudem. Nebudem a nechcem! Zvládla som Vysokú školu našej kuchyne a verím, že som pripravená na všetko. Na to dobré ale aj na to zlé, čo ma čaká. Prečo? Preto. pokračovanie článku
V práci som zvykla potichu stláčať klávesy, aby som ani najmenším ruchom nezobudila drobca, ktorý svoju mamu občas systematicky privádzal na okraj. Mračila som sa pri každom hlasnejšom smiechu a rozčúlilo ma každé buchnutie dverí. Stačilo, aby sa na chvíľu pohol a utekala som ku kočiaru "trošku ho pokývať". Mala som pocit, že musí vedieť, že nedovolím, aby sa mu niečo stalo. Aj to vedel, že strážim jeho spánok ako svoj vlastný. Znamenal pre neho pár centimetrov navyše, pre mamu trochu odpočinku a dopísaný e-mail. pokračovanie článku
Usadila sa u nás do kresla, keď sme sa zhovárali o pripravovanej svadbe. Po chvíli povedala: Ja neznam co to je. Tote vešeľa, šicko co še robi, tota laska... Toten sex, či to ma bic dobre abo plane, či jake to je. To ja neznam. pokračovanie článku
... o tých, ktorí jej rozumejú. pokračovanie článku
Tak Vás teda pozývam spomenúť si na Vianoce ... výnimočne trošku kriticky. pokračovanie článku
Kým sa definitívne stratím, chcela by som ešte povedať pár vecí. Nie, nemali by to byť reči o svetovom mieri, nič také, čo si zavesíš na na fejsbuk, aby si vyznel kontroverzne. Chcela by som povedať konkrétnym ľuďom, konkrétne veci, aby na mňa úplne nezabudli. Pokojne ma môžeš súdiť za to, že to zase vykrikujem celému svetu a že nemám právo otravovať ľudí tým, čo si myslím, ale možno chcem povedať niečo aj tebe. Možno aj preto, že viem, že na mňa postupne zabúdaš a ja, napriek tomu, že smrti sa nebojím, mám strach zo zabudnutia. Keď som dnes videla tie prázdne hroby, miesta, kde nikto tak dlho nebol, zamkla sa do mňa úzkosť. Poznám celé state polemík o tom, ako nezáleží na tom, čo je na hrobe, ale na tom, čo je v srdci, ale predsa... Predsa by som ti chcela ešte niečo povedať... Veď ak to nemôžeš povedať na Vianoce, tak kedy potom? pokračovanie článku
Keď som bola menšia, s iróniou tínedžerky som sa pozerala na to, ako moja teta vyplakáva pri telenovelách. Nerozumela som, čo je také úžasné na tom, že niekto dostal pri bráne bozk na dobrú noc. Čo už može byť také strašné na tom, že sa človek zobudí v posteli sám? Proste viac miesta pre mňa. Skončiť výšku, strednú, ovládať prácu s počítačom, hovoriť po anglicky, byť na facebooku alebo mať priateľov je samozrejmosť. Verila som aj v iné hlúposti a mala som predstavu, že v nedeľu o dvanástej sú všetci doma, že na Vianoce nikto nepracuje, lebo ľudia sedia za stolom alebo pod stromčekom, dívajú sa na telku alebo sa pripravujú na večer. Aj dnes narážam na veci, ktoré by mali byť samozrejmé, jednoznačné a obyčajne ľudské. To, že všetci robíme chyby, že láska si nenájde každého, že ľudia sú k sebe dobrí, lebo nikto nechce, aby sa k nemu iní chovali zle. Ale niektoré veci si človek musí odžiť. Aj toto znie ako klišé, ale skutočne... pokračovanie článku
Je mi smutno z toho, že sa skutočne dejú veci, ktoré nemôžeme ovplyvniť, ani vtedy, ak je spravodlivosť na našej strane. Môžeme sa iba prizerať na to, ako sa na Luníku IX rozpadávajú celé bytové komplexy. Zaplatíme za to, aby sa bezpečne zbúrali. Dáme pozor, aby sme jeho pôvodným obyvateľom veľmi nezavadzali, keď budú vyberať kusy "použiteľnej" ocele. Nikto nechce ďalšiu tragédiu. Nikto nechce aby zhoreli ďalšie deti. Ale preberať zodpovednosť za 6000 ľudí? Na to som ešte mladá, vážne, veď sa pozrite! pokračovanie článku
Vždy v pondelok sa veziem rozbitým autobusom nekonečných 25 minút na vzdialené sídlisko. Vždy v pondelok ma vezie ten istý šofér, ktorého sprevádza jeho syn. Dívam sa na nich, aj na to ako sa podobajú. Majú rovnaké nosy a rovnako vysoké čelo, rovné vlasy a ostrú bradu. Šoférov syn má asi dvanásť rokov. Na nohaviciach je vidieť ako rýchlo sa vytiahol, obzerá sa s hrdosťou, lebo nie každý má otca, ktorý vie šoférovať taký veľký stroj. Školskú tašku si ukladá k prednému sklu, hovorí s otcom a ten sa ho pýta na to, čo bolo v škole, skúša ho z nemčiny a občas z ničoho nič vybuchnú smiechom. Hovoria o tom, že mama je už asi doma a čo dnes bude variť. pokračovanie článku
Celú noc sa snažím vymaniť z objatia, nechať ho spať samého, aby sme neskôr neľutovali zle prebdetú noc, nemôžem. Stačí, že sa pohnem a nájde si ma. Pritisne si ma tak, aby som nemohla viac uvažovať o úteku. A keď sa ráno budíme, hovorí mi o tom, ako "hlasno dýcham" celú noc a vytláčam ho z postele. Možno ho to skutočne hnevá a možno to hovorí iba tak. Stáva sa zo mňa citlivka. Reagujem na každé slovo, niektoré odmietam počúvať. Bojím sa otázok, na ktoré nemám odpovede. Aspoň nie nateraz. Bojím sa, že sa zo mňa stane zlý človek. Žena, ktorá k sebe púta mužov tým najstarším spôsobom, žena, ktorá prišla sama o seba. Trochu som si už zvykla... na odchody a návraty a potom na tie kúsky šťastia, ohraničené iba nemyslením. Melanchólia, čo ma postihuje každý rok, si ma našla znovu. pokračovanie článku
Evina volá umelé party krásky ich typu "cicušky". Sú to presne tie ženy, ktoré vidíš postávať v topánočkách na ultra úzkom opätku, ktorý im pridá nejakých 10 centimetrov k výške. Keď ich dlhšie pozoruješ všimneš si, že kráčajú iba ak sa na nich nikto nepozerá a zásadne až vtedy, keď majú z pohára odpité toľko, aby sa z neho nič nevylialo. pokračovanie článku
Čakám na zázrak, milujem pomaranče a kálanie dreva. A aby som nezabudla... som úplne vystrašená!
kasiopeaa
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
